Hor sa do Burundi

25. Oktober 2005, 10:59
posten

Centrum smerom na východ, to bolo včera – dnes sú tu uzly v úplne samozrejme rastúcich sieťach. Nehľadajú sa už spoločné korene, ale s chuťou sa podnikajú ďalšie kroky. Kultúra v strednej Európe, Centrope – expedícia

„Burundi“ leží v Bratislave a je podľa ich vlastnej informácie „ďalší uzol v sieti priestorov, komunít a ľudí, ktorí tvoria svet na hrane vedy, umenia, technológií“. Burundi informuje svojich priaznivcov okrem iného o nových knihách, a ak to zo spleti slovenčiny a angličtiny správne vysvetľujem, napríklad o slovenskom preklade „Mediológie“ viedenského teoretika medií, Franka Hartmanna.

Naproti tomu v Budapešti malo „C 3“ pôvodne veľmi málo dočinenia s umením. Práve naopak, od roku 1996 malo za prijateľných finančných podmienok pripojiť občianske iniciatívy vo východnej Európe na internet. Tým položili základný kameň pre „C 3 Center for Culture & Communication“ ako dôležité rozhranie medzi umením, experimentom, vedou a technológiou. K spoluzakladateľom „C 3“ patrí popri Nadácii Georga Sorosa aj maďarská pobočka legendárnej hightech spoločnosti Silicon Graphics. Pritom je zjavné, že poprednú úlohu zohrali súkromní investori a nadácie od Sorosa až po Erste Bank alebo Karlheinza Essla.

Baumax je známy ako reťazec so stavebninami. Ním sa financuje umelecká zbierka jeho zakladateľa Karlheinza Essla. Essl nedávno cestoval spolu s členmi umeleckej poroty autobusom medzi Prahou, Bratislavou, Budapešťou, Ľubľanou, Záhrebom a Viedňou, aby spomedzi 50 nominovaných – mladých umelcov tohto regiónu – stanovili nositeľov novej ceny „Essl Award“. Tieto práce možno vidieť od 10. novembra v Klosterneuburgu. To dokazuje, že kultúrne prepojenie regiónu je dávno súčasťou hlavného prúdu.

„Crossroads“ sú „in“

Alexander Horwarth, riaditeľ Viedenského filmového múzea, minulý rok len mávol rukou nad otázkou, či nechce k 40. výročiu múzea usporiadať stredoeurópsky festival: „To je už teraz tak veľmi módne!“ Omnoho zaujímavejšie je to, akými samozrejmými sa tieto „Crossroads“ stali. Práve populárny Vienna Fashion Week sa sám považoval za kultúrneho prostredníka, za „centrum pre susedné krajiny strednej a východnej Európy“ úplne v duchu starého žargónu. Čo sa však počas „Erste Bank Fashion Night“ v súvislosti s Litvou, Poľskom, Českom, Macedóniou a Slovinskom odohralo, nemalo nič spoločné so starými nedeľnými prejavmi o „stavbe mostov cez hranice a kultúry“. Z Macedónie, krajiny, ktorá popri Rumunsku je bezohľadne podozrievaná z folklorizovania, prezentoval módny tvorca Marjan Pejoski vo Viedni jarnú a letnú kolekciu ako „zmes všetkého, čo robí Veľkú Britániu cool – s vplyvmi pouličnej kultúry od skinheadov, punkerov, mods a teddy boys“.

Od čias revolúcie pred šestnástimi rokmi sa v strednej Európe veľa zmenilo. Zemepisná vzdialenosť od 50 do 300 kilometrov medzi dôležitými centrami pritom vtedy bola tou najmenšou prekážkou. Je namieste trocha oživiť spomienky.

Bolo dôležité, že kedysi na začiatku deväťdesiatych rokov vo Viedni, za často pochybovačného poklepania po pleci, pán Loránd Hegy z Budapešti, zanietený, no bez veľkého šťastia, ukázal moderné umenie „odtiaľ“. Význam malo aj to, že v Bundeskunsthalle v Bonne objemné katalógy k výstave umenia moderny strednej Európy ohromili zástupcov médií, ktorí sa o to predtým málo zaujímali. Dôležité bolo aj to, že v Prahe, Budapešti, Bratislave a Ľubľane umelci vytiahli z pivníc pre turistov – často s veľkým pátosom – diela umeleckej moderny týchto krajín.

Viedeň medzitým znovuobjavila svoju vlastnú, starú minulosť pozostávajúcu z mnohých kultúr a siahajúcu od dedičstva menšín chorvátskeho obyvateľstva a rómskeho obyvateľstva v Burgenlande až po nevyhnutnú chválu operných predstavení v Bratislave (a nemilosrdne podstrčenú anekdotu o tom, ako sa ešte v dvadsiatych rokoch cestovalo električkou do Bratislavy do opery, ako aj pod viechu). Zdá sa, že sa týmto ozdobným rečiam nedalo vyhnúť a boli nutné.

Lenže nová generácia umelcov ako aj mladého obecenstva uskutočňuje ďalšie kroky. Čo je pekné a samozrejmé vo Viedni už niekoľko rokov, deje sa už i v Bratislave a v Budapešti. Prichádzajú mladí, zvedaví ľudia zo všetkých častí regiónu a ďaleko spoza aktuálnych hraníc Európskej únie, aby študovali, pracovali alebo overovali sisvoj talent v realite života.

Príchuť New Yorku

Kto má oči a uši otvorené, stane sa z času na čas na verejných miestach svedkom burzy tipov na prácu a svedkom prísneho hodnotenia tých či oných inštitúcií. Je to zaujímavé, ako priamočiaro funguje mestské prostredie. Má to čosi z New Yorku: ľudia prichádzajú, presne vedia, čo môžu a čo chcú a hľadajú možnosti, ako sa presadiť.

Vyučujúci na univerzite si od konca deväťdesiatych rokov všimli nečakaný a nadšený príliv študentov zo Slovenska, Maďarska, Poľska, Srbska a Bosny-Hercegoviny. Pritom vôbec nejde o idyly, ale niekedy o ťažké prechody, keď za hranicami EU obmedzené povolenia k pobytu a zložité situácie v regióne pôvodu prinášajú prekážky a konflikty, pri ktorých sa umenie rýchlo dostáva do stredu politického napätia.

Je zrejmé, že keď nová publikácia ako je „spike art quarterly“ z Viedne rozšíri svoje pátranie po aktuálnom umení až na Balkán a hľadá ho na miestach ako je Priština alebo Tirana, stavia pritom na solídnom prepojení s kaviarňami a predajňami comicsov v Albánsku, „Burundi v Bratislave“ a rakúskou umelkyňou Florou Neuwirthovou ako domácim kontaktom. Potvrdzuje sa stará, i keď nepríjemná skúsenosť, že umelci a ich sprostredkovatelia sú už dávno v kontakte, zatiaľ čo samo zainteresované publikum si myslí, že sa nedeje „nič nové“.

Súvisí to, samozrejme, tiež – ale nie len – s jazykovou džungľou v tomto malom regióne. A to napriek tomu, že sa vynikajúce inštitúcie usilujú prekliesniť cestu týmto lesom. Všetci poznajú (a menej čítajú) úctyhodný Lettre International. A tiež týždenný prehľad Magazinrundschau online služby Perlentaucher: poskytuje zdarma každý pondelok súhrn najdôležitejších článkov z Gazety Wyborczej, a tiež z poľskej Polityky (tento týždeň napríklad: „autorka Dorota Maslowska píše o svojich dojmoch z cesty autom do Moskvy“), maďarského Orange Magyar Narancs alebo ťažko vysloviteľného Élet és Irodalom („Porovnanie ľavicových strán v Nemecku a Maďarsku vedie filozofa a spoločenského teoretika Gaspara Miklósa Tamása k záveru, že maďarská ľavicová strana vôbec neexistuje“).

Želateľný uzol

Odkazy však nevyhnutne vedú do maďarského alebo poľského originálu, čo mnohým z nás – okrem dôležitého upozornenia – ale veľmi nepomôže. Možno pomôže dúfať napríklad v lepší, použiteľnejší kalendár podujatí regiónu a, samozrejme, veriť v ľudí, ktorí plní zvedavosti a energie budú fungovať ako „ďalší uzol v sieti“. Teda hor sa do Burundi!

ODKAZY:

Burundi

Gallerie HIT Bratislava

Gallerie a4, Bratislava

Essl Award

Marjan Pejoski

Fashionweek

Kontakt Magazin, Erste Bank

C3, Budapest

Perlentaucher

Die Springerin

*Rüdiger Wischenbart, novinár a poradca, autor viacerých kníh o kultúre strednej a juhovýchodnej Európy. www.wischenbart.com
  • Artikelbild
  • Kultúra v Centrope, znamená rock & roll, tanec a divadlo, obraz a zvuk, hru a zábavu. „Crossroads“ sú už dávno v móde. Napriek jazykovým bariéram

    Kultúra v Centrope, znamená rock & roll, tanec a divadlo, obraz a zvuk, hru a zábavu. „Crossroads“ sú už dávno v móde. Napriek jazykovým bariéram

Share if you care.