Hlavná tepna a srdce

17. September 2007, 12:38
posten

Dunaj je najdôležitejším stredoeurópskym tokom, hranicou i spojením, prírodnou, kultúrnou, mýtickou krajinou i pôsobivou kapitolou inžinierskeho umenia. Pocítime to najsilnejšie medzi Wachau a Železnou bránou (Eiserne Pforte)

„Keby nebolo Dunaja ako veľkého zjednocujúceho činiteľa, kde by boli Habsburgovia? Nikde.“

Takéto obavy či nádeje vyjadril Heinrich Heine vo svojom liste Karolovi Marxovi. Maďarský spisovateľ Péter Esterházy ho cituje vo svojej knihe Dolu Dunajom, románe skrytej lásky a vášnivého vyznania tejto rieke.

Je tu, samozrejme, Dunaj, tečie 2 860 kilometrov od prameňov v Schwarzwalde až do rovnako málo čierneho Čierneho mora, ale má aj ideologické, historické a mýtické pozadie. Ako sa vinie cez strednú a východnú Európu, približujú sa k nemu ľudia, ktorí o ňom uvažujú: nepriamo v zákrutách a elipsách. Porovnávajú ho, povyšujú ho, odkazujú na iné rieky.

„Melodický tok, tak ho nazval Hölderlin pri obidvoch prameňoch", píše Claudio Magris, ďalší spisovateľ a učenec, ktorý pricestoval z terstského pobrežia do stredu kontinentu a tu sa jeho život zmenil. Prišiel práve k tejto rieke, ktorá mu ako Talianovi spočiatku bola vzdialená. Ďalej citoval hlbokomyselnú reč bohov: „Cesta, ktorá Európu spojila s Áziou, Nemecko s Gréckom, cesta, na ktorej v mýtických dobách poézia a slovo dali Nemecku zmysel bytia“.

Magris vychádzal z prameňov, keď biografiu rieky ako spolupútnik opísal v deviatich rozsiahlych kapitolách od Brigachu a Bregu až po Chilia Veche a Sulina v Rumunsku. Pozdĺž celého toku urobil duchovné a fyzické odbočky, ukázal pôsobenie toku na okolitý život, a keď to bolo možné, aj naopak. Približne v hornej tretine bol osobitne prínosný - od častí „Vo Wachau“, čo sa pre neho začína pri Linzi - až do "Panónie", kde sa chybne domnieva, že je to brána Ázie, čo naostatok naznačuje otáznikom.

To, že tu Magris zvlášť pobudol, nie je nijakou náhodou, veď stredoeurópskym znalcom bol už prv, než sa to stalo módou. A keby táto európska hlavná tepna mala svoje srdce (ak by sme mali zostať pri takomto zvláštnom prirovnaní), potom asi tu je to miesto, kde je koryto rieky nasýtené dejinami, od Piesne Nibelungov až k Železnej bráne.

Skrotené vlny

Viac a presnejšie: po stáročia Dunaj bol a ešte stále je symbolickou i skutočnou hranicou práve tak, ako aj spojivom; stal sa zásobárňou vody a dodávateľom energie, ponúka mestám oddych a „pôdoznalcom, agronómom, lodivodom, inžinierom i užívateľom, odborníkom pre vodné diela“ pracovné príležitosti. Kronikár, ktorý Dunaj pred 150 rokmi popísal, dožadoval sa už vtedy jeho modernizácie, skrotenia a hospodárskeho využitia.

„Vodná cesta“ vznikla, pretože tok bol sputnaný. Práve v stredoeurópskom hlavnom regióne, kde rýchlosť prúdu plavbu sťažovala, ba ju úplne znemožňovala, od Greinu až po Železnú bránu (Eisernes Tor), nastúpili technici a doslova skrotili vlny dopravnej tepny. „Prvá c. a k. výhradná dunajská paroplavebná spoločnosť“ bola založená roku 1829 a na prelome 19. a 20. storočia táto najväčšia riečna plavebná spoločnosť Európy urobila z Dunaja najdôležitejšie spojenie medzi východom a západom monarchie.

S dejinami DDSG (Donau-Dampfschiffahrts-Gesellschaft) je možné sa bližšie zoznámiť na pôsobivej výstave „modrý“ v Technickom múzeu vo Viedni. Výstava predstavuje celkovú súhru politiky a techniky, ktorá tento tok znova objavila. Reguláciou sa tok priblížil k rôznym miestam. Na iných regulácia toku umožnila osídlenie na pôvodne zaplavených miestach, ako je tomu napríklad vo Viedni v celom Leopoldstadte a v Brigittenau. Strategicky dôležité miesta rieky boli preklenuté konštrukciami mostov, ako priekopnícke činy a rekordy vošli do dejín inžinierstva. Vojenstvu slúžila rieka menej, viac obchodu a jednoducho uľahčila dopravu. V samotnej Viedni v rokoch 1870-1880 postavili päť železných mostov v priebehu piatich rokov.

Vďaka tomu, že sa do povedomia ľudí vrátil aj kultúrny význam tejto rieky, môžu si dnes výletníci, obyvatelia mesta utekajúci do pokoja prírody vychutnávať nábrežia, brehy a lužné lesy pešo alebo zájsť do Wachau výletníckymi parníkmi.„Dunaj“, hovorí Carl Manzano, riaditeľ Národného parku dunajské nivy (Nationalpark Donauauen), „je medzinárodnou vodnou cestou, európskou kultúrnou cestou a európskym kultúrnym prírodným dedičstvom v celej jeho rozmanitosti“. Rakúske nivy pravdepodobne existujú v súvislosti s pomerne rýchlym prúdom a majú inú charakteristiku ako príroda poniže prúdu. „V minulosti sa ekologický význam nív nebral do úvahy, namiesto toho sa považovali za panské poľovnícke revíry“.

Mohli by sa ako moderný revír cieľavedome naďalej využívať, lenže stupňujúca sa citlivosť pre životné prostredie a nový, nielen Claudiom Magrisom upriamený pohľad na zložitý stredoeurópsky scenár zmenili priebeh celého tohto príbehu. Dnes využívajú napríklad študenti „stratégie priestoru a designu“ Elsy Prochazkovej jazdu remorkérom na konfrontáciu s mnohými javmi v blízkosti brehov.

Taký zelený Dunaj?

Čím Dunaj vlastne vôbec nie je: nie je modrý. Za modrý ho v roku 1867 označil Johann Strauss vo Viedni a medzinárodne víťazoslávne i v Paríži a v USA. Toto vnímanie uviedol na správnu mieru rozvážny viedenský súdny radca Anton Bruszkay. Podľa jeho úzkostlivo presných záznamov, ktoré si na brehu mestečka Mautern počas celého roka robil, bola rieka „11 dní hnedá, 46 dní ílovitožltá, 59 dní špinavozelená, 45 dní svetlozelená, 5 dní trávovozelená ako tráva, 69 dní oceľovozelená, 46 dní smaragdovozelená a 64 dní tmavozelená“. Môžeme sa to dočítať v peknom katalógu k výstave „modrý“.

Je teraz prúd skôr zelený? Esterházy aj o tom pochybuje.„Taký Dunaj nie je, to je nad slnko jasné“, píše vo svojom denníku. „Dunaj nie je len niečo, len jeho voda, jeho vodné molekuly, jeho nebezpečné prúdy v koryte, Dunaj je celok, Dunaj sám predstavuje vlastnú formu“.

Magris na rozdiel od tohto tvrdenia označuje Dunaj po roku 1989 vo svojej úvahe Post-Donau ako metaforu pre rozporuplnosť, „pretože Dunaj je tok, ktorý sa nestotožňuje s jedným národom, s jednou kultúrou, ale preteká mnohými krajinami, národmi (...) a spoločenskými systémami“. Želá si, aby táto metafora pohla i najťažšími kameňmi, ako keď kvapkajúca voda po čase do kameňa dokáže vyhĺbiť jamku.

Péter Esterházy, Dolu Dunajom (Donau abwärts). Residenz 1992.

Claudio Magris, Dunaj. Biografia jednej rieky (Donau. Biographie eines Flusses.) Hanser 1988.

Dunaj a Post-Dunaj (Donau und Post-Donau). AER 1995. Výstava „modrý. Objavenie Dunaja“ („blau. Die Erfindung der Donau“): do 27. novembra v Technickom múzeu vo Viedni. (DER STANDARD, 21. Juni 2005)

Michael Freund

Tip der Standard na webové stránky:www.centrope.info
  • Die Wasser von Donau, March und Thaya. Kapillaren für die Auen, Transport- und Verkehrsader, Energiereservoir und Lebensgrundlage für die Region Centrope.


    Die Wasser von Donau, March und Thaya. Kapillaren für die Auen, Transport- und Verkehrsader, Energiereservoir und Lebensgrundlage für die Region Centrope.

  • Artikelbild
Share if you care.